Nepočujúci ľudia to majú na Slovensku ťažké. Mali by sme ich vnímať ako seba samého

ŽILINA – Nepočujúci ľudia patria tiež do našej spoločnosti. V žiadnom prípade by sme ich nemali posúvať na vedľajšiu koľaj. No aj napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí takýchto obyvateľov považujú za nepotrebných, ba dokonca za posledných na tejto zemi.

Prezidentka Asociácie Nepočujúcich Slovenska a poslankyňa Mestského zastupiteľstva v Žiline Jana Filipová v rozhovore pre Žilinský Štandard upozornila na viaceré problémy, s akými sa táto komunita stretáva v bežnom živote.

• Začnime otázkou, na ktorú myslí mnoho našich čitateľov. Ako ste sa stali prezidentkou Asociácie Nepočujúcich Slovenska?

Za prezidentku ANEPS ma zvolili v roku 2018, ale funkcia mi začala plynúť začiatkom roka 2019. Ja som začínala v Žiline ako členka SZSP, potom som pracovala v zahraničí a keď som sa vrátila, tak som sa viac začala angažovať v klube, robila som pokladníčku a nepočujúci chodili ku mne domov, aby som im pomohla v rôznych oblastiach života. Myslím si, že je veľmi dôležité začínať „zdola“ a spoznávať prácu s ľuďmi a až potom sa – ak sú možnosti a chuť – dá ísť pomaličky hore. Takto som sa dostala aj ku prezídiu za Žilinský kraj – a potom ma zvolili za prezidentku ANEPS.

• Ak tomu chápeme, aj vy ste nepočujúca, alebo máte určitý hendikep?

S týmto problémom sa stretávam na verejnosti dosť často. Keďže komunikujem aj hovorenou rečou aj slovenským posunkovým jazykom, často sa stretávam s tým, že pekne komunikujem a že neveria, že som nepočujúca. Keďže každý sluchovo postihnutý má iné možnosti, ide naozaj o veľmi špecifickú skupinu ľudí. Záleží na viacerých faktoroch a to najmä kde osoba s poruchou sluchu vyrastala, aké boli rodinné možnosti, či bola integrovaná, či pri osvojení reči počula a podobne. Bez načúvacích aparátov nepočujem vôbec nič, keď mám aparáty, dokážem zachytiť aj hovorenú reč, no viac si pomáham odčítavaním z pier. A keď je komunikácia s viacerými osobami, už je to problém nielen pre mňa, ale pre každého človeka, ktorý má poruchu sluchu. Keďže ja mám tu poruchu od narodenia, vidno mi na rozprávaní, že rozprávam „inak“. S okolím sa dorozumievam podľa situácie, väčšinou nemám problém, musím mať načúvací prístroj, bez neho nepočujem nič.

• Môžete nám v krátkosti niečo o sebe prezradiť? Máte rodinu? Je počujúca, alebo nie?

Mám 41 rokov, som matkou 2 detí, ktoré sú počujúce, tak ako aj priateľ. Celá rodina je počujúca. Navštevovala som bežnú materskú, ako aj základnú školu v Žiline, až na strednú školu som sa dostala do komunity nepočujúcich, kde som sa aj naučila slovenský posunkový jazyk. Vyštudovala som dve Vysoké školy – VŠ ekonómie a manažmentu vo verejnej správe a VŠ sv. Alžbety – odbor sociálna práca.

• Aké sú hlavné úlohy Únie nepočujúcich Slovenska?

Vytvárať podmienky pre sluchovo postihnutých – to znamená, nepočujúcich, nedoslýchavých, osoby s kochleárnym implantátom a rodičov sluchovo postihnutých detí. Keďže sme strešná organizácia, tak v rámci SR máme zriadené aj organizačné jednotky v tých mestách, kde majú priestory a kde sa združujú tieto osoby. Ďalej je dôležité oboznamovať verejnosť s problematikou nepočujúceho občana s cieľom, aby spoločnosť nepočujúcich občanov vnímala ako svoju integrálnu súčasť. Vykonávať sociálne služby – sociálnu prevenciu, poskytovať sociálne poradenstvo a špecializované sociálne poradenstvo, sociálnu rehabilitáciu, rehabilitačné stredisko, kompenzačné pomôcky a informácie nepočujúcim občanom s využitím posunkového jazyka nepočujúcich, posunkovej reči, artikulácie, ONLINE prepisu v reálnom čase a dostupných informačných prostriedkov. Zabezpečovať workshopy, semináre a kurzy základov artikulácie, posunkového jazyka nepočujúcich a zásad komunikácie s nepočujúcimi.

• Ako sa darí Únii nepočujúcich Slovenska plniť tieto ciele a úlohy?

V rámci možností sa snažíme, máme dvoch zamestnancov, z toho jeden zamestnanec je ŤZP v chránenej dielni a ja mám dobrovoľnú funkciu. Keďže naši členovia komunikujú prevažne posunkovým jazykom, je to náročné hlavne na čas, pretože im musíme prekladať všetky informácie do posunkov.

• Aké sú najväčšie výzvy, ktorým čelia nepočujúci na Slovensku?

Komunikačné bariéry, nedostatok tlmočníkov, menej pracovných možností, prekážky pri telefonovaní, okolitý hluk, málo opatrení pre túto skupinu ľudí a menší výber dostupných služieb a škôl.

• Aké sú vaše plány v roku 2024?

Vytvárať videá do slovenského posunkového jazyka s titulkami. Zapájať sa do pripomienkovania návrhov pre zlepšenie životnej situácie všetkých sluchovo postihnutých.

• Na Slovensku máme veľa ľudí nepočujúcich. Určite sledujú správy a televíziu. Pomohlo by, keby sa do posunkovej reči prekladali všetky večerné televízne správy?

Od januára je nová Vyhláška MK SR, ktorá hovorí najmä o povinnosti uvádzať titulky ako aj programy tlmočené do slovenského posunkového jazyka. Treba si uvedomiť, že ak niekto príde o sluch, napríklad senior, ktorý má aj iné zdravotné obmedzenia, potrebuje hlavne titulky, teda má možnosť sa aj naučiť posunkovať, ale nie každý sa to naučiť chce. A potom tu máme nepočujúcich, ktorí len posunkujú – tak toto sú dve odlišné potreby.

• A čo tlmočníci do posunkovej reči? Je ich dostatok, alebo na Slovensku chýbajú?

Je ich málo, chýbajú vo všetkých oblastiach života. Nie každý tlmočník je schopný napríklad tlmočiť na verejnosti. Tí, ktorí tlmočia ako neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, musia mať Certifikát a tento Certifikát momentálne nikto nevydáva, preto je situácia v tejto oblasti zanedbaná. Tento rok má byť vytvorená pracovná skupina na riešenie tlmočníckej služby na pôde MPSVaR SR, tak pevne veríme, že sa podarí aj v tejto profesii podniknúť potrebné kroky smerom k riešeniu a zlepšeniu tlmočenia na SR. Okrem tlmočenia môžu využívať aj osobnú asistenciu.

• Vy ste okrem iného aj poslankyňou Mestského zastupiteľstva v Žiline a ako sme si mohli osobne všimnúť, počas celého rokovania tlmočíte do posunkovej reči. Sledujú záznamy aj nepočujúci? Je pre nich prospešné, že sa tlmočia aj tieto zasadnutia?

Áno, som tri volebné obdobia poslankyňou, snažím sa riešiť hlavne sociálnu oblasť a pomoc pre zdravotne postihnutých občanov. Keďže zasadnutia sú v pracovný deň – tlmočníci mne ako poslankyni tlmočia zasadnutia, ak príde nepočujúca osoba na rokovanie, môže využiť aj tlmočenie. ŽSK má pretlmočené zasadnutia do slovenského posunkového jazyka a uverejňujú to aj na sociálnych sieťach. Mestské zastupiteľstvo Žilina býva dlhšie a záznamy sú otitulkované.

• Dozvedeli sme sa, že existujú aj nepočujúci tlmočníci? Môžete nám to potvrdiť a ako vlastne dokážu prekladať?

Nepočujúci, ktorý prekladá do slovenského posunkového jazyka dokáže odčítavať z pier. Musí však ovládať aj slovenský jazyk a jeho komunikačné schopnosti by mali byť na výbornej úrovni. Napríklad keď sa robia videá pre nepočujúcich, je vhodný preklad, ktorý robí nepočujúca osoba, lebo to vie zjednodušene vysvetliť nepočujúcim. Tu je potrebné, aby počujúci pripravil text, ten následne upraví pre nepočujúceho moderátora a ten to ešte musí prispôsobiť posunkom tak, aby to bolo zrozumiteľné.

• Je ťažké sa naučiť posunkovú reč? Myslíte si, že ja ako novinár by som sa to dokázal naučiť? Koľko by mi to trvalo?

Dôležité je mať vizuálnu pamäť a naozaj chcieť. U každého je to individuálne, základné posunky sa dokáže človek naučiť rýchlo, len ak sa nestretáva s nepočujúcimi, tak po dlhom čase zabudne.

• Prezradili ste nám, že vy sama ste nepočujúca, my sa poznáme dlhé roky, no napriek tomu sa dá s vami bez problémov zhovárať. Ako je to možné?

Mojím materinským jazykom bol slovenský jazyk. Vyrastala som v domácom prostredí medzi počujúcimi a navštevovala som bežnú materskú ako aj základnú školu. To, že nepočujem, mi zistili až v piatom roku môjho života. Teda už som mala osvojenú hovorenú reč. Ako som rástla, sluch sa zhoršoval, ale komunikovala som hovoreným jazykom, prvý raz som do styku s nepočujúcimi prišla na strednej škole v Kremnici, kde som sa slovenský posunkový jazyk naučila. Úplne bez problémov komunikácie nie je, tiež trošku inak rozprávam a tak sa mi niekedy stáva, že človek ani mne nerozumie. (smiech)

• Dávnejšie sme sa zúčastnili aj sv. omše pre nepočujúcich. Bol som sám prekvapený, koľko nepočujúcich prišlo do kostola. Je to pre nich požehnanie mať takúto sv. omšu, ktorá sa im tlmočí? Totiž kňaz, ktorý ovláda posunkovú reč, slúžil bohoslužbu. Ako ste sa k nemu dostali?

Áno, medzi našou komunitou sú aj nepočujúci, ktorí majú vieru a pre nich je takáto slúžená omša veľkým prínosom. Ja som sa prvýkrát stretla s pánom farárom Bartošom už v Kremnici, kde som chodila na strednú školu, vtedy bol on jediný kňaz, ktorý slúžil omše pre nepočujúcich v slovenskom posunkovom jazyku, k nám do Žiliny chodí kňaz Robert Colotka. Ale na Slovensku máme ešte Kresťanské centrum nepočujúcich, ktoré je jediné na Slovensku a ešte aj vydáva časopis „Gaudium“, kde nájdete mnoho informácií nielen o nepočujúcich ale aj o aktivitách.

• Keďže máme začiatok roka, čo by ste popriali v tomto novom roku všetkým čitateľom Žilinského Štandardu a, samozrejme, aj nepočujúcim ľuďom na Slovensku?

Prajem všetkým úspešný nový rok, všetkým hlavne zdravie a čo najmenej starostí a prekážok nielen v súkromnom, ale aj pracovnom živote. Byť zdravý je určite v dnešnej dobe asi to, čo chce každý z nás a tiež aby mali pri sebe vždy niekoho na koho sa môžu obrátiť s dôverou. A hlavne, každý by mal vedieť vyjadriť svoj názor a mať čisté svedomie v tom – ako sa správame, čo robíme, ako komunikujeme a ako to svoje správanie vplýva na druhých. A vám, ale aj celému kolektívu Štandardu, želám, aby ste mali chuť pracovať a dávať užitočné informácie pre čitateľov, aby aj pre čitateľov boli prínosné a aby vás podporovali. Nech sa staneme lepšími ľuďmi a nech vieme prijať všetkých takých, akí sú, a vedieť pomáhať tým, čo to šťastie nemajú alebo tú pomoc od druhých potrebujú.

Ďakujem za rozhovor a prajem všetko dobré.